RÍMSKOKATOLÍCKA CIRKEV

    Pod zrúcaninami starého divínskeho hradu, na miernom vŕšku v centre obce, vedľa historického ná­mestia stojí mohutný dvojvežový kostol ohradený vysokým múrom. Jeden z najstarších kamenných svedkov novohradskej histórie, ktorý možno pamätá prvých obyvateľov Divína, určite si však spomína na ničivé nájazdy Turkov i vyčíňanie vlastných zemepánov, vojny kurucov proti labancom, reformáciu i rekatolizáciu, slávu i pády, krsty i pohreby… 

Prvý kostol v Divíne

    Vznik väčšiny kostolov a fár na území tomajovského panstva, ktorého súčasťou bol aj Divín, spadá do záveru 13. a 1. polovice 14. storočia. Z rovnakého obdobia zrejme pochádza aj skromnejší kostolík v Dobroči, vzdialený len 3 km od Divína. V počiatočnom období existencie obce, pred výstavbou vlastného kostola, pravdepodobne plnil funkciu farského chrámu aj pre Divín. Zachované historické pramene totiž naznačujú, že výstavba farského kostola sa uskutočnila až s istým časovým odstupom po výstavbe hradu a založení podhradskej obce. Hrad a obec sú prvýkrát v písomných prameňoch doložené listinou zo dňa 2. apríla 1329. V nej sa kostol ešte nespomína a Divín sa neobjavuje ani v registri fár odvádzajúcich pápežský de­siatok z rokov 1332-1337. Až v listinnej zmienke
z roku 1393 sa spolu s hradom a podhradím spomína aj fara s kostolom. Farnosť Divín sa potom opätovne samostatne uvádza v súpise fár Ostrihomského arcibiskup­stva v roku 1397. Zachované pramene teda s veľkou pravdepodobnosťou vymedzujú dobu vzniku divínskej fary a najstaršieho kostola v období od 30. rokov 14. storočia do jeho konca (1337-1393).

Keď stánok pokoja nemal pokoja

   Tradícia hovorí, že podhradie s kostolom bolo zničené počas „husitských potuliek“ v polovici 15. storočia, historicky správnejšie skôr bratrícko-jiskrových vojenských operáciív Novohrade, ktoré vyvrcholili známou bitkou pri Lučenci (1451). Je pravda, že kostoly boli častým cieľom potulujúcich sa žoldnierov, ktorí v politicky nepokojnej krajine hľadali ľahkú korisť. Po nešťastnej bitke pri Moháči sa postupne celý Novohrad dostal pod tureckú nadvládu. Odolával len hrad Divín. Pri pokusoch o jeho dobytie v roku 1554 bol kostol ťažko poškodený, lebo Turci znechutení ne­úspechom pri dobýjaní hradu sa rozhodli, že vyrabujú a vypália aspoň osadu pod hradom s kostolom. Ján Balassa, majiteľ hradu v 2. polovici 16. storočia, dal kostol opraviť. Keďže sám bol už vychovávaný v novom – Lutherovom vierovyznaní, vyhnal katolíckeho kňaza, na jeho miesto doviedol evanjelického ka­zateľa a farnosť sa stala evanjelickou. Počas vlády Turkov v Divíne (1575-1593) sa počet obyvateľov v obci pod hradom výrazne zmenšil. Či farnosť prežila toto obdobie, nevieme. Po oslobodení Divína z rúk Turkov bol hrad Divín a s ním i kostol na rozkaz krajinského snemu obnovený na trovy Turčianskej stolice. Počas stavovských povstaní v Uhorsku bol kostol opäť spustošený (1605) Bočkajovými hajdúchmi. V roku 1621 je Divín ešte stále zaznamenaný ako luteránska cirkevná obec. Významnú zmenu urobila vdova po Imrichovi II. Balašovi Judita, rodená Bosniaková, keď v roku 1639 vyhnala evanjelického farára a v podhradí osadila katolíckeho kňaza. Obyvateľstvo sa po­tom rekatolizovalo. V tom čase sa v Novohrade objavili aj misionári – jezuiti, ktorí tu pôsobili niekoľko rokov. Od roku 1647 je Divín opäť katolíckou farnosťou s vtedajším farárom Jurajom Barrošom, ktorým sa začína rad katolíckych farárov až do­ súčasnosti. Rozsiahle úpravy kostola v 17. storočí sa spájajú s menom hradného pána Imricha III. Balassu. V roku 1657 dal rozšíriť loď pôvodného gotického kostola. Okrem toho celý areál opevnil obranným múrom s dovnútra otvorenými baštami v nárožiach. Streleckú obranu umožňoval jeden rad štrbinových strieľní, pravidelne rozmiestnených po celom obvode opevnenia. Opevnenie divínskeho kostola však nad väčšinu súdobých obranných múrov vyniká početnými strieľňami a nárožnými baštami. Imrich III. Balasa sa však do histórie Divína zapísal skôr negatívne, keď svojimi zločinmi a násilnosťami vyvolal hnev a odvetu cisára. Obec a hrad Divín boli viackrát obliehané, a najmä v rokoch 1674 a 1679 aj spolu s kostolom veľmi poškodené. Kostol bol potom na cisárov príkaz znovu opravený na Balašove útraty.

Zichyovci – pomoc a obnova

    Po roku 1686, keď sa majiteľom divínskeho panstva stal Štefan I. Zichy, nastali pre vtedy už mes­tečko (od r. 1650 právo mýta a jarmočné právo, ktoré mestečku udelil Imrich III. Balassa) oveľa lep­šie, pokojnejšie časy. Nový zemepán gróf Štefan I. Zichy priniesol požehnanie a pokoj obyvateľom Di­vína. Rod Zichyovcov bol  pokojamilovný, mravne založený a katolícky. Stal sa dobrým patrónom mestečka i jeho kostola.

    Z pokojného života bol Divín vyrušený za Rákoczyho povstania v roku 1708. Zachovala sa informácia, že do opevneného kostolného areálu sa na začiatku 18. storočia uchýlil po prehratej bitke pri Trenčíne je­den z Rákoczyho veliteľov Čajaghy a odtiaľto robil výpady proti cisárskym vojskám na okolí. Divín opustil až po uzavretí szatmárskeho mieru v roku 1711.

   Potom už nastal postupný rozkvet mestečka, teda aj kostola. V marci 1722 sa však vzmáha­júci Divín stal obeťou veľkého požiaru, ktorý zničil kostol a veľa domov. Podľa vizitácie z roku 1731 bol obnovený kostol zasvätený k úcte Všetkým Svätým. Až gróf Karol I. Zichy, ktorý z funkcie zemepána mal aj povinnosti patróna nad cirkevnými záleži­tosťami, dal kostol opraviť. Oprava sa veľmi pretiahla a až v roku 1733 daroval spomínaný gróf 250 zlatých na stavebné práce na veži. V tom čase kostol skrášľovalo 5 vzhľadných oltárov. Na jednom z nich pod vežou stála z dreva vyrezaná socha Preblahoslavenej Panny Márie, ktorú pravde­podobne ešte aj s jedným malým zvonom v r. 1548 dopravil z hradu Čabraď vtedajší hradný pán Melchior Balaša.

   K divínskej katolíckej farnosti patrilo jedenásť filiálok, väčšinou obcí s obyvateľstvom evanjelického vierovyznania – Budiná, Dobroč, Kotmanová, Lentvora, Lovinobaňa, Mýtna, Píla, Podrečany, Po­lichno, Ružiná a Uderiná. Celú farnosť pôvodne spravoval len farár, od roku 1770 aj kaplán, keď kaplánske miesto založil pri fare gy­örský biskup a súčasne senior panstva Zichyovcov – František I. Ďalší veľký požiar v roku 1773 znamenal nové nešťastie pre podhrad­skú obec a jej obyvateľov. Podstatné zmeny a úpravy kostola v Divíne sa uskutočnili koncom 19. a hlavne v priebehu 20. storočia. Ich priebeh a štruktúra charakterizujú postoje správcov farnosti, ale i situáciu v mestečku pod hradom Divín. Začiatkom 20. storočia sa stal kostol vzhľadom na veľkosť farnosti tesný, preto sa vtedajší fa­rár Sokolovský obrátil so žiadosťou o zväčšenie farského kostola na patróna grófa Jána Zichyho. V roku 1909 dal potom kostol v Divíne rozšíriť, pričom boli strhnuté klenby v presbytériu a v lodi, loď bola úplne prestavaná. V pôvodnom stave sa zachovali len sakristia, obe veže a predsieň. Ako uvádza kanonická vizitácia farnosti z roku 1912, po tejto prestavbe pojal kostol 2700 návštevníkov.

    Zápisnice z kanonických vizitácií  z 18. a 19. storočia nám poskytujú aj určitú predstavu o kostole a jeho vnútornom zariadení pred prestavbou v roku 1909. Kostol bol jednoloďový s polygonálne ukon­čeným presbytériom, ku ktorému bola pristavaná renesančná sakristia. Na západnej strane stáli dve veže a pred nimi priestranná predsieň. Pod loďou bola krypta. Všetky priestory kostola boli zaklenuté, na západnej strane lode bol organový chór. Steny boli nabielené vápnom, bez nástenných malieb, dlažba bola tehlová. Do kostola sa vchádzalo dvoma vchodmi. Veže mali baňaté strechy, pokryté me­deným plechom. Na vežiach boli štyri zvony a hodiny.

Ostatných 100 rokov kostola

  Kostol po prestavbe v roku 1909 dostal tri nové oltáre, kazateľnicu a nový organ. Vymaľoval ho v roku 1915 akademický maliar Ďurkovič z Lučenca. Za pôsobenia farára Jána Neymana bola zakúpená krížová cesta (1920). Opevňovací múr kostola spolu so štyrmi rohovými vežičkami obnovili v roku 1931 za pôsobenia fa­rára Tihayia. Kostol bol elektrifikovaný v roku 1932. Pod svätyňou sa nachádzala krypta, v ktorej boli v 18. storočí uložené pozostatky bývalých zemepánov Törökovcov a rodiny Kuchynkovskej z neďalekých Podrečian. Pri renovácii kostola v roku 1909 krypta nemala dostatočnú ochranu, a tak bol nepozvanými hosťami, ktorí do nej vnikli, znehodnotená. V roku 1942 farár Ján Páva dal kostol vydláždiť a tým sa i vchod do krypty zakryl. Za pôsobenia tohto farára boli zamurované aj dva pôvodné bočné vchody a na ich mieste boli osadené oltáriky Sedembolestnej Panny Márie a sv. Jozefa. V tom čase boli vystavané horné i dolné schody, a tiež bol prestavaný a opravený vchod do kostola – tzv. babinec. V roku 1949, za pôsobenia farára Pavla Svorada, sa v divínskej farnosti konali  sväté misie v týždni od 19. do 27. marca. V roku 1969 maľby kostola obnovil maliar Wagner z Prešova. Všeobecná mienka o jeho práci bola podľa farskej kroniky negatívna, lebo vraj maľbu akademického maliara Ďurkoviča z roku 1915 len znehodnotil. O 10 rokov neskôr, po roku 1979, teda po obnove interiérov kostola, nasledovala oprava jeho vonkajšieho vzhľadu. V rokoch 1980-81 bol vymenený eternit (druh krytiny z azbestocementovej bridlice) na streche kostola a šindle na opevnení, elektrifikovali sa veže a zvony. V roku 1982 pokračovala oprava kostola, tentokrát boli zrekonštruované múry opevnenia. Obnovu za pomoci hlavne miestneho obyvateľstva riadil dr. Gabriel Krúdy z Lučenca, ktorý chcel preskúmať spodné časti kostola, najmä spomínanú kryptu, čo mu z dobových politických príčin nebolo umožnené. Na južnej strane kostola sa nachádzajú prezentované základy zaniknutej stavby, azda kaplnky alebo sakristie z 18. storočia.

   V roku 1992 sa po 43 rokoch opäť konali sväté misie, ktoré viedol misionár Ľudovít Michalovič v čase od 1. do 8. marca. Na pamiatku týchto misií je pri vchode postavený misijný kríž, na ktorom sú vyryté pamätné dátumy oboch misií. V roku 1993 bola vykonaná úprava vonkajšej časti kostola, ktorá je zachovaná dodnes a v roku 1998 bol kostol plynofikovaný. V roku 2006 bola strecha kostola opätovne premaľovaná a jej podoba je zachovaná dodnes.V súčasnosti je kostol v Divíne udržiavaný, denne sa v ňom konajú sväté omše, na kto­rých sa zúčastňuje veľa veriacich hlavne z Divína i z blízkeho okolia.